Červen 2013

Zamilovaná na čierno 3.časť

30. června 2013 v 8:20 | Bars |  Poviedky a Príbehy
Tak a došli sme domov.Keď sa zavreli dvere mojej izby obe s Laurou sme skáklai od radosti.Celé šťastné sme sa začali upravovať.A potom do dverí mojej izby vtrhla matka.
-Čo robíte dievčatá ? Kam idete?
-Ideme von.
-A to sa ani nespýtaš?
-Už rok sa ťa nepýtam či niekam môžem ísť.
-No dobre. Choď, ale príď do hodiny.Príde návšteva.
-Kto?
-Ocov kamarát so synom. Vieš, ten ktorý sa nám pre Teba hodí.
-Ste všetci pribrzdený?
-Nebuď drzá!
-Ja nechcem nejakého dohodnutého chalana ako to bolo v roku dva ! Chcem mať normálneho chalana !
-Skončila som ! Do hodiny budeš doma !
V mojej hlave som si povedala to sa ešte uvidí.
Keď mama odišla, Laura sa spýtala:
-To príde ten Stano?
-Presne ten. Osobne.
-Pamätáš na to ako ste si spolu písali?
-Hej.A čo najskôr na to chcem zabudnúť.
-Prečo?
-Pomotal mi hlavu.Už sa mi nepáči.Nechcem ho!
-Súhlasím s tebou.Nestál za nič.
-Zasa sme pri vzhľade Laura.Mne nejde o to kto ako vyzerá.
-Viem, viem.
Obe sme boli prichystané. Cítila som, že ma čaká najlepšia hodina v mojom živote. Ak to bude fakt také dobré ako si myslím, tak budem musieť nahnevať mamu.Už sme ich videli ako stoja pred obchodom.
-Čus!
Povedal Marek Laure.
-Ahoj.
Povedal Peťo mne.
Zvítali sme sa.A išlo sa na kofolu.Keď sme tak sedeli za jedným stolom a rozprávali sme sa, pozrela som sa na hodinky.Už mi ostávalo len 15 minút.A to bol čas pobrať sa domov.
-Musím ísť.
Povedala som.Ako som videla Laura a Marek si z toho nič nerobili.Len Peťo sa na mňa smutne pozrel.
-Môžem ťa aspoň odprevadiť?
Spýtal sa.
-Budem rada.
Usmiala som sa.
A tak sme odišli dvaja.Cestou sme sa s Peťom vôbec nerozprávali.Až potom sa odvážil niečo povedať on.
-Barborka, si úžasná.
-Ďakujem a aj ty.
-A prečo si už musela ísť?
Tak veľmi som mu nechcela povedať o tom debilovi Stanovi.
-Príde návšteva.A mama povedala, že do hodiny musím prísť.
-To si taká poslušná?
-Nie, niesom.Som niekedy tá najdrzejšia a najhoršia.
-Ale pre mňa si tá najlepšia.Mám ťa veľmi rád.
-Podobne.
Zasa sme sa na seba usmiali.Potom zafúkal vietor a ja som cítila, že sa ku mne približuje.Len milimeter medzi našimi perami.
-Nemám ťa rád.Ja ťa asi ľúbim.
Poslednýkrát som sa usmiala a nestihla som nič povedať.Pobozkal ma. Bolo to úžasné.Zase mi padol zrak na hodinky na jeho ruke.Už som meškala dve minúty.Kašlem na to !
Keď sme sa dobozkávali, pošepkal mi:
-Nechceš so mnou chodiť?
A potom sa odtiahol.
Nhala som sa k nemu a pošepkala mu:
-Chcem.
Už som meškala sedem minút.
Usmievali sme sana seba a nie a nie nám rozlúčiť sa.A vtom za nami:
-Čauko!
Otočím sa a tam Stano.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE.

Vraj sú moje oči výnimočné ...

1. června 2013 v 10:17 | Bars |  Iné
Vraj sú výnimočné, klasické modré oči...Je pravda, že sú na mne asi najkrajšie.Som dosť sebakritická, dokonca aj na svoje oči...Ale je pravda, že ich farba je dosť modrá :D viac ako zvyčajne :D ... práve včera som spravila jednu fotku, v ktorej tá farba dosť vynikla.

Áno, som to ja.Všetci si na tejto fotke všimli ako prvé oči. Čo na nich hovoríte vy? :))