Bolo ráno a moja drzosť už teraz nemala hranice.Kým mi mama vysvetľovala, čo mám robiť, keď prídem zo školy, ja som si pekne dala sluchátka do uší a zapla si jednu z obľúbených pesničiek.Fakt nenávidím, keď mi rodičia hovoria, čo mám robiť.Málokedy to počúvam.Už nie som až taká malá, aby som nevedela, že ak niečo zjem musím umyť riad.Alebo ak z koša vypadáva smeti, je ho treba vyniesť.Tak sa mama naštvala a odišla do práce.Ja som si ešte rozčesala vlasy a namaľovala sa a išla do školy...Stála som na zastávke a zrazu sa pri mne objavil Marek.Pozdravil mi.
-Ahooj!
-No čau!
-Ako sa máš?
-Som rada, že žijem.Ty sa pochváľ.
-Ja sa mám výborne.Dnes sa neučíme.
-Ty sa máš...
Stáli sme vedľa seba ako stĺpy, a nie a nie začať nejaký rozhovor.Už dlhšie som ho mala rada viac ako len kamaráta.Nebol nejaký extra pekný, ale páčilo sa mi jeho správanie.Išiel mu autobus.Tak sme sa rozlúčili.Keď autobus odišiel, napadol mi úplne šibnutý nápad.Čo tak ho sledovať celý deň.Ale to by som nemohla ísť do školy.Aj tak bol dnes deň v škole nudný.Okej.Veď ak raz budem flákať, nič sa nestane...Nastúpila som teda do ďalšieho autobusu, ktorý mal smer k Marekovej škole.Medzitým som zavolala Lole, že neprídem do školy-z dôvodu veľkej špionážnej akcie.Nech povie, že som chorá.Súhlasila.V autobuse bolo nezvyčajné ticho, a ja som ticho potrebovala, lebo som chcela rozmýšľať.Zatiaľ som len vedela, že ho chcem sledovať, ale nič viac som nemala premyslené...
ďakujem :) máš pekný blog :)